Zakaždým je to iné. Očakávania aj skutočnosť. Aj nastavenie. Detí aj to moje. Nesieme si so sebou čosi zo dňa. Rýchlosť, hluk, emócie. No a tak sa spolu stretneme pre dverami átria. Sme pozvaní. Teda, vstúpime, aby sme počuli Boží hlas.
Najťažšia je vždy tá práca, ktorú má človek na sebe.
A nezáleží na tom, či je veľký alebo ešte trochu malý. A práve tie ťažké veci s veľkou námahou stoja pri zrode niečoho nového a úžasného.
Práca so sebou. Ovládať sa. Ovládať svoje telo, pohyb, chôdzu. Potom sa podarí ovládať aj sústredenosť. To už sme pokročili a veľký kus práce je hotový. To sa v živote hodí. Ešte niekedy treba presvedčiť aj dušu, aby bola tam, kde má práve byť. Teda najmä tú slobodnú vôľu. A tú tiež máme všetci – malí aj veľkí.
Zažívame nové skúsenosti a vkladáme do svojich štruktúr. Niečo nové sa tvorí. Pohľad na svet, na Boha. Potrebujem Ho nájsť v takej podobe, v akej Ho práve hľadám. V milom slove, pomoci, v objatí, v hre, v Slove, v tichu. Na tvári priateľa, na oltári, či v ohrade medzi ovečkami.
Niekedy sa staré láme. To, čo už som niekde počul, ale išlo to mimo mňa. No nie je to nič moje. Predsa však už zaužívané. Zrazu príde čosi, čo je osobné a prihovára sa mi to. Čo s tým? Čo s Ním? Asi príde búrka. A práve v búrke Ho apoštoli spoznali. V ťažkosti. Tiež sa museli prispôsobiť pravidlám, prijať vanutie Ducha. Ten nikdy nie je statický, ale vanie, kam chce.
Sme pozvaní na hostinu.
Pán Ježiš je ten, ktorý pozýva. Hostina je pripravená a slávená mimoriadnym spôsobom, na špeciálnych miestach v krásnom šate. Všetko má svoj význam i symboliku. Pozýva nás náš Dobrý pastier, aby sme prišli k Jeho stolu a potom… kto vie…
Zakaždým je to iné. Očakávania aj skutočnosť. No cieľ cesty je jasný. Pripravujeme sa, aby sme mohli vstúpiť.
A ja sa s bázňou a vďačnosťou skláňam a modlím za každé jedno dieťa, aby to dokázalo… A vstúpilo. Lebo je pozvané.
